ZeneroveESPKarty

2006

Zenerove ESP karty

Zenerove ESP karty navrhol začiatkom 30-tych rokov 20. storočia Karl Zener (1903-1963), spoločník J. B. Rhinea, pre použitie pri experimentoch mimozmyslového vnímania, extrasensory perception, ESP (Randi 1995).

Existuje päť druhov kariet: hviezda v hviezde, tri vertikálne čiary, symbol plus, kruh a štvorec. Balík Zenerových kariet obsahuje päť kariet z každého symbolu. Tieto karty sa zamiešajú a prijímateľ sa potom snaží uhádnuť karty, ktoré sa odosieľateľ bude snažiť telepaticky komunikovať. Alebo sa subjekt môže pokúsiť uhádnuť kartu, ktorá sa objaví v balíčku. Rhine si uvedomil, že tento test nedokáže odlíšiť telepatiu od jasnovidectva. To jest, neexistoval by spôsob ako zistiť, či prijímateľ dostával správy z mysle odosielateľa alebo dostával informácie nezávisle od odosielateľovej mysle. Samozrejme, Rhine nemal šancu zistiť, či informácie prichádzali z podvedomej mysle hádača, od Pleiadiánov, z Akashického záznamu rovno od Zeusa či dokonca z mysle miestneho pekára. Ale bol si istý, že existuje spôsob ako vylučiť náhodu ako vysvetlenie pre ľubovoľný zjavný prenos v jeho experimentoch.

Keďže v balíčku je 25 kariet a je ich päť druhov, existuje 20% šanca, že na vrchu balíčka je daná karta alebo že si ju práve pozerá odosielateľ. Správne uhádnutie sa nazýva „zásah“. Hocičo podstatne vyššie ako 20% zásahov v dlhom slede by naznačovalo, že tu funguje niečo iné ako náhoda. Preto, ak uhádnete správne 9 z 25 (36%), nebude to štatisticky významné. Ak by ste dostali 36% zásahov pri 100 pokusoch na balíčku kariet (2500 možností), to by bolo štatisticky významné a naznačovalo by, že je tu niečo iné ako náhoda. Možno ste médium, možno nevedomky zbierate nejaké náznaky informácie alebo možno len — podvádzate!

Rhine bol v extáze, keď našiel niekoho, kto sa pri hádaní dostal na viac ako 20%. Niektorí boli tak fenomenálni (napr. Adam J. Linzmayer, George Zirkle, Sara Ownbey a Hubert E. Pearce, Jr.), že skeptici predpokladajú, že tam muselo ísť o podvádzanie. Rhine to popieral. Nemyslel si, že by ho mohli oklamať a domnieval sa, že jeho metódy sú adekvátne. Napriek tomu Rhineho prenasledovali obvinenia z podvádzania. Nikto si nemyslel, že sám Rhine podvádzal, ale mnohí si mysleli, že ho viackrát podviedli jeho vlastné objekty. Podľa Milbourne Christophera „existuje aspoň tucet spôsobov, ako môže objekt, ktorý to chce urobiť, podvádzať, a to aj za kontrolovaných podmienok, ktoré stanovil sám Rhine.“ (Christopher 1970: 24-25). Ukázalo sa tiež, že keď Rhine zaviedol prísnejšie opatrenia proti podvádzaniu reagujúc tak na kritiku, nebol už schopný objaviť žiadne vysokoskórujúce subjekty, ktoré by sa vyrovnali jeho skorším pokusom (Christopher 1970: 28). Keď raz Rhine dokonca použil aj kúzelníka, aby dobre sledoval istý subjekt, pána Pearceho, výkonnosť Pearceho náhle klesla na úroveň náhody. Ak nebol tak pozorne sledovaný, jeho skóre bolo značne vyššie.

Rhine nedal na kritikov. Vo svojej prvej knihe (Extra-Sensory Perception, 1934) tvrdil, že urobil viac ako 90 tisíc pokusov a mohol oprávnene prísť k záveru, že ESP je „skutočným a demonštrovateľným zážitkom“. Existovali snahy zopakovať tieto pokusy na univerzitách ako boli Princeton, Johns Hopkins, Colgate, Southern Methodist a Brown ale bezúspešne. Kritici nemohli nájsť dôkazy v Rhineho správe, že bol taký systematický a pozorný, ako by sa očakávalo od vedca, ktorý robil také mimoriadne tvrdenia. Napríklad, neexistoval žiadny dôkaz, že Rhine si vôbec uvedomil, ako dôležité bolo prediskutovať, ako boli karty pri testoch miešané. Podľa všetkého si vôbec nebol vedomý, že pravdepodobnosť 1 ku 5, ktorá pri Zenerových kartách predstavuje čistú náhodu, by sa mohla zmeniť, ak by karty neboli dokonalé (akože neboli), neboli predkladané náhodne (akože neboli) a že niektoré série by pri obmedzenom počte 25 entít boli pri hádaní úplne vylúčené.

Napríklad, nikto úplne pri zmysloch by nehádal 6 alebo viac kruhov za sebou, pretože balík ich obsahuje len 5, ale pri úplne náhodnej distribúcii kruhov, 6 alebo viac položiek rovnakého druhu by bolo možné, že sa náhodne objaví. Je asi nepravdepodobné, že bolo veľa hádaní štyroch za sebou alebo dokonca troch za sebou, predsa však, pri úplne náhodnej distribúcii 5 možných symbolov, tri či štyri rovnaké symboly za sebou by mohli nastať s vypočítateľnou frekvenciou. V skutočnosti, pri danej malej veľkosti balíka kariet, skutočná pravdepodobnosť uhádnutia danej karty by mohla byť významne iná ako je teoretická pravdepodobnosť, ktorá je založená na predpoklade extrémne veľkého počtu pokusov, kde každá karta má presne tú istú pravdepodobnosť, že sa objaví. Hazardní hráči a „objekty v ESP experimentoch majú sklony neopakovať danú voľbu okamžite po to, čo ju urobili“ (Zusne and Jones 1989: 176) a pri pokusoch so spätnou väzbou sa týmto zvyšuje pravdepodobnosť správneho uhádnutia tak, že náhoda môže byť bližšie k 6/25 ako 5/25 (Gatlin 1979). V skutočnosti, pri iba 25 kartách, ktoré si treba zapamätať, sa celkom iste objavovalo aj počítanie kariet a falošný (biased) výber.

V skutočnosti je zrejmé, že Rhine s kolegami nezvážili vzťah teoretických pravdepodobnosti s reálnymi pravdepodobnosťami. Iní to však urobili. V 30-tych rokoch dvadsiateho storočia kúzelník menom John Mulholland požiadal Waltera Pitkina z Columbijskej univerzity ako sa stanovuje pravdepodobnosť pre zhodu páru pri piatich možných objektoch. Samozrejme, Mulholland nemal na túto špinavú prácu žiadny počítač a tak vytlačil 200 tisíc kariet, polovicu modrých a polovicu červených, pričom 40 tisíc z nich malo päť ESP symbolov. Karty boli mechanicky pomiešané a prečítané strojom. Výsledkom boli dva zoznamy 100 tísíc náhodne vybraných symbolov. Jeden z nich mal predstavovať náhodnú distribúciu symbolov a ten druhý pravdepodobnosť uhádnutia symbolov. Ako sa párovali? Nuž, nepárovali sa. Skutočné párovanie a to, čo by sa predpokladalo podľa akceptovanej teoretickej pravdepodobnosti, sa nezhodovalo. Celkové čislo bolo 2% pod matematickým očakávaním. Behy 5 zhodných párov boli 25% pod a behy 7 párov boli 59% nad matematickým očakávaním. Nejde o to, či sú tieto behy typické v reálnom svete reálnej náhodnosti alebo či predstavujú nejakú zvláštnosť miešacieho stroja alebo nejakú inú zvláštnosť. Pointa je v tom, že Rhine predpokladal, že štatistická pravdepodobnosť—ktorá predpokladá skutočnú náhodnosť a veľmi veľký počet prípadov—platí bez ďalšieho zváženia aj pri balíku 25 kariet miešaných ktovie akým spôsobom a ako často.

Rhine a všetci ostatní výskumníci psi predpokladajú, že ľubovoľne signifikantná odchýlka od zákonov pravdepodobnosti je dôkazom niečoho paranormálneho. Hoci by si paranormálni pátrači mali dávať pozor hlavne na podvádzanie, je treba brať do úvahy aj tento predpoklad. Okrem Pitkinovej štúdie aj iné ukázali, že aj keď sa nepoužijú žiadne subjekty (ľudia), existuje signifikantný rozdiel medzi tým, čo by sa predpokladalo teoreticky o náhode (Alcock 1981:159). Napríklad, Harvie „si vybral 50 tisíc číslic z rôznych zdrojov náhodných čísel a použil ich na reprezentovanie „cieľových kariet“ v istom ESP experimente. Namiesto toho, aby hádali ľudia, série 50 tisíc náhodných čísel vybral počítač.“ Zistil, že percento úspešnosti bolo podstatne nižšie, ako by sa dalo predpokladať podľa náhody. „Ak možno takúto odchýlku vyprodukovať porovnaním náhodných reťazcov s náhodnými reťazcami, tak potom sa predpoklad, že akákoľvek signifikantná odchýlka od náhody je dôsledkom psi, zdá neudržateľný.“ (Alcock 1981: 158-159)

Iný príklad Rhineho nedostatku vedomostí o pravdepodobnosti pochádza zo skutočnosti, že keď našiel ľudí, ktorí trvalo skórovali pod hladinou náhody, nebral to ako niečo, čo by sa dalo očakávať od náhody. Namiesto to vzal ako dôkaz psychického javu. Tvrdil, že ľudia, ktorí ho nemali radi, hádali úmyselne zle, aby mu urobili napriek (Park 2000: 42). A tak parapsychológovia akceptovali jeho vysvetlenie pre niečo, čo teraz volajú psi-missing (chýbajúce psi).

Ďalším indikátorom, že Rhine a jeho kolegovia veľmi nevedeli aplikovať teoretickú štatistiku v reálnom svete, je skutočnosť, akou záhadou pre nich bolo to, že čím dlhšie bol nejaký človek testovaný, tým viac sa jeho skóre blížilo k náhodnej distribúcii. Namiesto toho, aby to pochopili ako prirodzenú regresiu smerom k priemeru (po čase by sa všetci ľudia posunúť smerom k náhode, ak sa nedialo nič paranormálne), Rhine a iní parapsychológovia tento jav zahovorili vysvetlením, že je to dôsledok nudnej povahy testovania. Dokonca pre to aj majú názov: je to efekt odmietnutia.

Rhine však za celé roky nezlepšil svoje testovacie techniky. Napríklad, vysvetloval, ako dlho trvalo, kým si výskumníci uvedomili, že ak nechajú subjekty narábať s kartami alebo obálkami s kartami, vedie to k podvádzaniu. Pri prvých experimentoch boli experimentátor a subjekt oddelení len závesom. Neskôr však bývali umiestňovaní do oddelených miestností alebo budov, aby sa vylúčila možnosť podvádzania alebo nepriamej komunikácie cez zmyslové prejavy. A Rhine si bol dobre vedomý, že nebolo možné v princípe odlíšiť medzi telepatioum, jasnovidectvom alebo predčasným spoznaním (precognition). Ak by bol použil metódu kontrolnej vzorky, nebolo by bývalo možné zabrániť, aby kontrolnú vzorkku neovplyvnilo ESP alebo PK z nejakej inej entity v tomto alebo nejakom inom vesmíre.

V každom prípade Rhine nepresvedčil vedeckú komunitu, že jeho výskum potvrdil existenciu mimozmyslového vnímania (ESP), napriek jeho tvrdeniam, že jeho subjekty boli „starostlivo pozorované“ a že nasadil také „špeciálne podmienky“ že nimi „kompletne eliminoval akúkoľvek možnosť pre podvod“(Christopher 1970). Pri Zenerových kartách bolo možno hračkou vypočítať úspešnosť každého psi subjektu, ale je značným preháňaním tvrdiť, ako to urobil Dean Radin, že Rhineho „štatistická analýza je v podstatne správna” (Radin 1997: 95-96).

Viď tiež parapsychológia, psi a psi predpoklad.

Ako netestovať svoje schopnosti ako média ( je podstatné urobiť veľký počet pokusov, aby bolo možné dostať štatisticky signifikantné výsledky)

Psychic Experiences: Psychic Illusions by Susan Blackmore

Ďalšie čítanie

· Alcock, James E. (1981). Parapsychology: Science or Magic? Pergamon Press.

· Brugger, Peter and Kirsten Taylor (2003). “ESP – Extrasensory Perception or Effect of Subjective Probability?” In Psi Wars, Getting to Grips with the Paranormal, Imprint Academic. (click here to see a copy of the article)

· Christopher, Milbourne. (1970) ESP, Seers & Psychics. Thomas Y. Crowell Co.

· Gatlin, L.L. (1979), ‘A new measure of bias in finite sequences with application to ESP data’, Journal of the American Society for Psychical Research, 73, pp. 29-43.

· Park, Robert L. (2000). Voodoo Science: The Road from Foolishness to Fraud. Oxford U. Press.

· Radin, Dean (1997). The Conscious Universe - The Scientific Truth of Psychic Phenomena. HarperCollins.

· Randi, James. (1995). An Encyclopedia of Claims, Frauds, and Hoaxes of the Occult and Supernatural. N.Y.: St. Martin's Press.

· Zusne, Leonard and Warren Jones. (1989). Anomalistic Psychology: A Study of Magical Thinking, 2nd ed. Lawrence Erlbaum Assoc.

The Skeptic's Dictionary