Zázrak je "porušenie prírodných zákonov zvláštnou vôľou Božstva alebo interpozíciou nejakého neviditeľného agenta." [Hume, str. 123] Teológovia náboženstiev Starého a Nového Zákona považujú za pravé zázraky len Bohom želané konflikty so zákonmi prírody. Avšak pripúšťajú, že aj iní môžu a aj robia veci, ktoré sú v rozpore s prírodnými zákonmi; také skutky sú pripisované diabolských silám a nazývajú sa "nepravé zázraky". Mnohí, ktorí stoja mimo náboženstiev založených na bibli, veria v schopnosť porušiť prírodné zákony prostredníctvom vôle pri spolupôsobení paranormálnych a okultných síl. Ale vo všeobecnosti o nich nehovoria ako o prestúpení prírody ale ako o mágii.
Všetky náboženstvá hovoria o početných a rovnako vierohodných zázrakoch. Ako poznamenal Hume, samotné náboženstvá sveta vznikli na základe vlastných zázrakov. Ale, ak je tomu tak, potom jedno náboženstvo popiera to druhé. To znamená, že každé náboženstvo sa ustanovuje rovnako pevne ako to druhé, čím vlastne zhadzuje a ničí svojich súperov. Hume porovnáva rozhodovanie sa medzi náboženstvami na základe ich zázrakov k úlohe sudcu, ktorý musí ohodnotiť protichodné, ale rovnako spoľahlivé svedectvá.
Viac hovorí však skutočnosť, že čím starobylejší a barbarskejší je národ, tým lepšie sa darí zázrakom najrôznejších druhov.
...proti všetkým naprírodným a zázračným javom hovorí hlavne to, že ich často pozorujeme u nevedomých a barbarských národov; pretože ak by civilizované národy čo len pripustili existenciu niektorého z nich, bude sa zdať, že to zdedili od svojich nevedomých a barbarských predkov, ktorí ich na neskoršie generácie preniesli s tou nenarušiteľnou svätosťou a autoritou, ktoré vždy sprevádzajú prevzaté názory. [Hume, p. 126]
Hume bol rovnako historik ako filozof, a neušlo mu, že čím hlbšie sa vraciame do histórie, tým viac zaznamenaných prípadov zázrakov nájdeme. A hoci ešte aj dnes existuje veľa ľudí, čo veria v zázraky, je veľmi nepravdepodobné, že by niektorý historik 20.storočia písal do svojich kníh o zázračných udalostiach. Je nepravdepodobné, že by čo len jedna správa o zázraku našla dnes svoje miesto v historických textoch. Naozaj, len tí, ktorí živia poverčivých a naivných, ako napríklad časopis National Enquirer a dobrá časť zvyšku masovokomunikačných prostriedkov, by mali záujem zverejňovať domnelé zázraky bez nejakej kritiky. Žiadny vedecký časopis by dnes nepovažoval autora za racionálneho, ak by svoje tézy okorenil popismi zázrakov.
Hume si bol vedomý, že bez ohľadu na to, akou vedeckou alebo racionálnou sa civilizácia stala, vieru v zázraky sa nikdy nepodarí odstrániť. Ľudská povaha je taká, že túži po zázračnom a mimoriadnom. Čím mimoriadnejší je náš príbeh, tým má pre seba a pre nás väčšiu hodnotu. Samoľúbosť, klamanie seba samého a fanatizmus nás už priviedli k nejednému náboženskému podvodu podporujúcemu vlastnú svätyňu a k chvályhodnej príčine s veľkým prikrášlením a očividnými klamstvami o svedectve zázračných udalostí. [Hume, str. 136]
Humeho najväčšia výhrada voči viere v zázraky však bola vznikla po tom, čo argument vzniesol John Tillotson, ktorý sa stal arcibiskupom v Canterbury. Tillotson a iní, ako jeho predchodca Wiliam Chillingworth a jeho súčasník, biskup Edward Stillingfleet spochybňovali to, čo nazývali obrana kresťanstva "sedliackym rozumom", t.j. anglikanizmus. Tillotsonov argument proti katolíckej doktríne "transubstanciácie" alebo "skutočnej prítomnosti" bol jednoduchý a priamy. Rozum odporuje myšlienke, že chlieb a víno pre všetky zmysly je skutočne telo a krv Krista. Ak to vyzerá ako chlieb, vonia ako chlieb, chutí ako chlieb, tak potom je to chlieb. Myslieť si opak znamená vzdať sa základne pre všetku vedomosť založenú na skúsenosti. Hocičo by mohlo byť niečím iným, než sa to javí našim zmyslom. Tento argument nemá nič spoločného so skeptickým argumentom o neistote vedomosti zmyslov. Je to argument nie o neistote ale o rozumnej viere. Ak majú katolíci pravdu, pokiaľ ide o transubstaciácii, potom by kľudne kniha mohla byť biskupom alebo hruška by mohla byť Westminsterskou katedrálou. To, čo by sa s danou vecou stalo, by nemalo vzťah k podstate tej veci. Všetko čo vnímame, by mohlo byť kompletne nerelevantné k tomu, ako sa to javí. Taký svet by bol neracionálny a nehodný Boha. Ak v tomto jedinom prípade nemožno veriť zmyslom, potom im nemožno veriť vôbec. Veriť v transubstanciáciu znamená opustiť základňu všetkej vedomosti: skúsenosť našich zmyslov.
Hume začína svoju esej o zázrakoch vychválením Tillotsonovho argumentu, ktorý je "stručný, elegantný a silný ako len argument môže byť voči doktríne tak málo hodnej seriózneho odmietnutia." Potom pokračuje tým, že vraví, ako objavil istý argument podobného charakteru, ktorý, ak je správny, bude pre múdrych a učených večnou kontrolou všetkých druhov poverčivých klamov a ktorý následne bude užitočný, pokiaľ svet svetom bude; pretože tak dlho, predpokladám, sa budú objavovať prípady zázrakov v celej histórii, svätej aj svetskej. [Hume, str. 118]
Jeho argument je príklad jednoduchosti a elegancie: zázrak je porušenie zákonov prírody; a keďže tieto zákony vznikli na základe pevnej a nemennej skúsenosti, dôkaz proti zázraku, vďaka samotnej podstate skutočnosti, je rovnako úplný ako akýkoľvek argument, ktorý si podľa skúsenosti možno predstaviť. [str. 122.]
Alebo, aby sme to definovali stručnejšie: Musí ...existovať jednotná skúsenosť proti každej zázračnej udalosti; inak by si udalosť nezaslúžila tento názov. [str. 122]
Logickým záverom tohto argumentu je že, žiadne svedectvo nepostačuje na definovanie zázraku, len ak by išlo o také svedectvo, že jeho by klamnosť bola ešte zázračnejšia ako skutočnosť, ktorú sa snaží definovať.
Hume vlastne vzal anglikánsky "sedliacko-rozumový" argument proti kalíckej doktríne o transubstanctácii a aplikoval ho na zázraky, základ všetkých kresťanských siekt. Prírodné zákony nevznikli náhodnými alebo častými skúsenosťami podobného druhu, alebo rovnakej skúsenosti. Je "viac ako pravdepodobné", vraví Hume, "že všetci ľudia musia zomrieť, že olovo nemôže samé zostať visieť vo vzduchu a že oheň pohlcuje drevo a je zahasiteľný vodou." Ak by niekto Humemu povedal, že človek dokáže udržať olovo vo vzduchu silou vôle, Hume by sa seba samého opýtal, "či falošnosť jeho svedectva je zázračnejšia, ako udalosť, na ktorú sa to vzťahuje." Ak áno, potom by svedectvu uveril. Avšak, on neverí, že zázračná udalosť "na základe takého plného dôkazu"vôbec nastala.
Uvažujme o skutočnosti, že jednotná skúsenosť ľudí na celom svete je, že ak sa raz ľudská končatina oddelí od tela, už nikdy viac nedorastie. Čo by ste si pomysleli, ak by vám váš priateľ, vedec najväčšieho kalibru s doktorátom z fyziky na Harvarde, povedal, že bol minulé leto na dovolenke v Španielsku a stretol tam muža, ktorý býval predtým bez nôh a teraz spokojne kráča na dvoch zdravých končatinách. Povie vám, že nejaký svätec potrel jeho kýpte olejom a nohy mu dorástli. Žije v malej dedinke a dedinčania mu dosvedčia tento "zázrak". Váš priateľ je presvedčený, že sa stal zázrak. Čo by ste si pomysleli? Ak by ste mali veriť tomuto zázraku, museli by ste odmietnuť princíp uniformnej skúsenosti, na ktorej sú založené prírodné zákony. Znamenalo by to odmietnuť základný predpoklad celej vedy, že prírodné zákony sú neporušiteľné. Tomuto zázraku nemožno veriť bez vzdania sa základného princípu empirickej vedomosti: a síce že rovnaké veci v rovnakých podmienkach produkujú rovnaké výsledky.
Samozrejme, existuje ďalšia konštanta, ďalší produkt uniformnej skúsenosti, na ktorú nemožno zabúdať: sklon ľudí vo všetkých dobách a v každom veku túžiť po mimoriadnych udalostiach, byť o nich klamaný, vyrábať ich, tvoriť, prikrášľovať, vylepšovať a napokon uveriť v absolútnu pravdu o výplodoch svojich vlastných vášní a divokej fantázie. Znamená to teda, že zázraky sa nemôžu stať? Samozrejme, že neznamená. Avšak znamená to, že ak sa povie, že sa stal zázrak, vždy bude pravdepodobnejšie, že človek, ktorý to tvrdí, sa buď mýli, alebo je oklamaný, ako že sa zázrak naozaj stal. Veriť v zázrak, ako povedal Hume, nie je akt rozumu ale viery. Viď súvisiace položky o mágii, satanovi a bosorkách.
Ďalšie čítanie
"Miracles" in the Stanford Encyclopedia of Philosophy
Hume, David. An Inquiry Concerning Human Understanding, ch. x "Of Miracles," (1748), Bobbs-Merrill, Library of Liberal Arts edition.
