TerapiaDelfinmi

2006

Terapia za pomoci delfínov

"Ak rozumiete životu delfínov v zajatí, začnete postupne vidieť delfínie show so všetkým tým šaškovaním okolo celkom inými očami... Je to zneužívanie. Keď pochopíme, že delfíny to robia, pretože je to pre ne jediný spôsob, ako zostať na žive, celkom jasne zbadáme, o čom to je: o dominancii. Nútime delfíny, aby robili hlúpe veci, ktoré by v prírode nikdy nerobili, pretože nás baví dominovať bezbranným členom iného druhu. Najhoršie na tom je to, že tým učíme deti, že je v poriadku vysmievať sa a nerešpektovať jednu z najúžasnejších bytostí prírody.“ --Richard O'Barry, tréner Flippera

Terapia za pomoci delfínov (DAT) zahŕňa plávanie s delfínmi v bazéne, aby sa liečili niektoré mentálne alebo telesné poruchy ľudí. DAT je populárne u rodičov, ktorí veria, že to môže mať značný pozitívny dopad na „kognitívne, telesné alebo socio-emocionálne správanie“ ich handikapovaných detí (Humphries 2003). V roku 2003 typický program stál 2,600 dolárov za päť 40-minútových cvičení. Humphries poskytuje opis tejto procedúry:

Terapia sa zvyčajne vykonáva v morských parkoch a delfináriách ako súčasť programov, ktoré umožňujú ľuďom plávať spolu s deflínmi. Deti dostávajúce DAT prechádzajú cez koncentrované stretnutia jeden-na-jednoho po individualizované aktivity s terapeutom (napr. terapeut na reč, zamestnanie alebo telesný terapeut podľa handikapu dieťaťa), kde interakcie s delfínmi sledujú správnu kognitívnu, telesnú alebo socio-emocionálnu reakciu dieťaťa.

Ak keď DAT programy existujú na celom svete, existuje len veľmi málo dôkazov, že plávanie s delfínmi je niečo viac ako obchodnícky trik (Marino and Lilienfeld 1998; Lilienfeld. Lynn, and Lohr 2002). Pokiaľ viem, urobil sa len jeden riadený DAT experiment s náhodnými vzorkami, ktorého výsledky boli publikované v časopise pre odborníkov (British Medical Journal, November 26, 2005). Výsledky boli pozitívne, ale vybraná vzorka bola príliš malá (25 účastníkov) a jej dĺžka bola krátka (dva týždne terapie pre pacientov v depresii). Treba si teda počkať, či účinky DAT na mierne či stredne deprimovaných ľudí sú dlhodobé a či ich možno zopakovať. Ak sa opýtate médií, výsledky sa už dostavili. (Hľadanie cez Google objavilo tucty správ založených na tomto veľmi predbežnom výskume od tituliek ako "Plávanie s delfínmi môže uľaviť depresiu“ až po "Delfín v zálive drží smútok na dištanc."). Tiež si treba počkať na to, či títo výskumníci dokážu demonštrovať, že delfínia terapia je podstatne lepšia ako iné zvieracie terapie, pri ktorých sa používajú domestikované zvieratá.

Táto pochybná terapia môže byť aj nebezpečná. Tak, ako pri iných divých zvieratách, ktoré sú chované v zajatí a ktorým je poskytovaná potrava, delfíny chované v nádobách sa môžu stať agresívnymi a napr. do ľudí vraziť alebo ich uhryznúť (Samuels and Spradlin 1995; Frohoff and Packard 1995; Webster et al. 1998). Existuje tiež riziko bakteriálnej, vírovej alebo plesňovej infekcie (Buck and Schroeder 1990).*

Výskumy v prospech DAT, ktoré boli publikované, boli dosiaľ založené na praktických experimentoch, nie kontrolovaných a sú dosť zásadne nepresné. Napríklad, D.E. Nathanson a niektorí iní urobili viacero štúdií, ktoré sa často citujú na podporu účinnosti DAT. Avšak týmto štúdiam chýbajú kontrolné mechanizmy, „čím je nemožné stanoviť či ich výsledky boli dôsledkom špecifických účinkov DAT alebo zhodou potenciálne misinterpretovaných faktorov“ (Marino and Lilienfeld 1998). Iné chyby v práci Nathansona a spol., citujú Marino a Lilienfeld nasledovne:

Pri porovnávaní odpovedí detí na otázky o delfínoch versus o obľúbených hračkách išlo o dve celkom odlišné miesta, na ktorých opýtaní odpovedali: v prvom prípade vo Vedeckom výskumnom ústave pre delfíny, v druhom išlo o miestny motel, čoho dôsledkom je úplne deformovanie podmienok liečby prostredníctvom okolia.

Správania, ktoré sa mohli zhoršiť, neboli nikdy systematicky vyhodnotené či analyzované. Zo 137 dotazníkov, ktoré poslali rodičom, sa vrátilo iba 52%. Bolo tam snáď 48% nespokojných zákazníkov?

Humphries (2003) vyhodnotil šesť štúdií a nedokázal dôjsť k záveru, že údaje naozaj svedčia o tom, "že použitie interakcie s delfínmi je čo len o trochu účinnejšie ako iné pomôcky na zlepšenie učenia dieťaťa alebo jeho socio-emocionálneho vývoja."

Po preštudovaní viac ako dvadsiatich rokov výskumu, z ktorého väčšina prepokladá účinnosť DAT, Dr. Karsten Brensing (2005) prišiel k záveru: "Stále ešte neexistuje žiadny dôkaz, že DAT je úspešnejší ako iné terapie so zvieratami."

Tak prečo je potom terapia taká rozšírená? Čiastočne za to vďačí médiám, ktoré nebývajú dostatočne kritické k výskumom, ktoré sa objavujú v takmer hocijakej súvislosti s delfínmi. Ako Brensing (2005) poznamenáva, je ťažké sa domnievať, že terapia nemá niečo do seba, keď zvážime nasledovné:

DAT sa používa už takmer 20 rokov na pomoc mentálne a telesne postihnutým alebo nevyliečiteľne chorým. Od roku 1982 sa objavilo veľa publikácií o DAT od viacerých psychológov: úplne prvým výskumom bola prípadová štúdia, pri ktorej boli delfíny použité na motivovanie autistického dieťaťa na komunikovanie (Smith 1981). Ďalší experiment naznačoval, že deti sa učili dva až desať krát rýchlejšie a s väčšou retenciou, keď pracovali s delfínmi (Nathanson 1989). Pri interakcii s delfínmi tiež došlo k značným zlepšeniam v hierarchických kognitívnych reakciách pri mentálne postihnutých deťoch (Nathanson & de Faria 1993). Bolo možné pozorovať aj zlepšenie v sociálnej situácii rodín s postihnutými deťmi (Voorhees 1995). Analýza EEG ukázala, že interakcia s delfínmi má relaxujúci vplyv na ľudí (Cole 1996; Birch 1997).

Prezentovaná bola krátkodobá (Nathanson, de Castro & McMahon 1997) a dlhodobá (Nathanson 1998) účinnosť DAT u detí s vážnymi postihnutiami. Vychádzajúc zo štúdie s približne 1500 pacientami bolo možné pozorovať pozitívny účinok na detskú autonomickú homeostázu a psychoemocionálny status (Lukina 1999). Okrem toho sa zdalo, že prítomnosť delfínov zmierňuje bolesť u pacientov s atopickou dermatitídou po tom, čo sa kúpali v morskej vode. Bolo ukázané, že stav pokožky sa dramaticky zlepšil a to aj imunologicky, keď hodnoty séra IL-8 poklesli (Iikura et al. 2001). Bolo zistené aj zníženie stavu úzkosti u organizovaných skupín turistov plávajúcich s delfínmi (Webb and Drummond 2001). [Viď ďalej Brensinga a jeho dielo pri hľadaní plných titulov týchto referencií].

Všetky pozitívne sociálne účinky DAT možno pripísať účinkom socializácie, ako je zvýšenie dôvery alebo zodpovednosti. Pozitívne hojace účinky možno pripísať mnohým faktorom, od placeba efektu až po subjektívnu validáciu. Avšak dôkaz, že plávanie s delfínmi a nie niečo iné, nejaké iné faktory, je príčinou spokojnosti zákazníkov, za všetky tie roky výskumu tejto témy dosiaľ nebol predložený.

Napriek nedostatku dôkazov z patrične kontrolovaných štúdií, že plávanie s delfínmi je zvlášť účinnou terapiou, vznikli viaceré hypotézy, ktoré sa snažia vysvetliť, ako DAT funguje. Jedna z nich vraví, že delfíny vysielajú vibrácie hojivej energie. Rosemary Angelis, „Umelec Médií a Uľahčovateľ Vibračnej Energie“, tvrdí, že dokáže tunelovať energiu delfína a že ak niekto položí dlaň nad obrázok, ktorý ona nakreslila, „bude cítiť ich láskavé liečiace energie.“ Touto metódou by sa, keď už nič iné, aspoň dalo vyhnúť násiliu pri chytaní delfínov a ich umiestňovaní do bazénov pre účely ľudí.

Inou špekuláciou je to, že ultrazvuk z echolokačných cvakaní delfínov liečí tým, že stimuluje endokrinný systém človeka.

Birch a Cole ukázali, že mozgové vlny človeka sa značne menia vo frekvencii a amplitúde po tom, čo plával s delfínmi - v porovnaní s meraniami pred plávaním. U skupiny, ktorá plávala bez delfínov, nedošlo k žiadnym zmenám. Túto „ideu“ predstavili na jednej konferencii v roku 1996 a odvtedy, ako sa zdá, to ma byť považované za fakt (Brensing).

Avšak Brensing a kolektív preštudovali túto záležitosť a prišli k záveru, že:

... Ak by aj delfíny vyrábali ultrazvuk nepretržite s maximálnym výkonom 230 dB, doba aplikácie 10 sekúnd na pacienta nie je dostatočne dlhá, aby bola porovnateľná terapeutickému ultrazvuku v humánnej medicíne. Okrem toho, zdá sa, že je prakticky nemožné, aby delfín mohol vyprodukovať ultrazvuk na viac ako niekoľko minút pri jeho maximálnej sile a nasmeroval ju len určitému pacientovi. Ak by sa to naozaj malo diať, tak by existovalo vážne riziko, že by ultrazvuk mohol poškodiť aj biologické tkanivo (Brensing a kol. 2003)

V každom prípade, ak je ultrazvuk naozaj oným liečiacim faktorom, prečo jednoducho nepoužívať liečbu ultrazvukom?

Dvaja britskí vedci vyslovili hypotézu, že „echolokačný systém, estetická hodnota a emócie vyvolané stretnutím s delfínmi by mohli vysvetľovať liečiace vlastnosti cicavcov.“

Jedným z pionierov stretávania sa ľudí a delfínov bol John Lilly, lekár, ktorý bol tiež priekopníkom pri sebaexperimentovaní s LSD a pri výskume zmyslovej deprivácie. Lilly veril, že bol v paranormálnom kontakte s mimozemšťanmi, ktorí ho pri jeho výskume s delfínmi riadili. Považoval delfíny za prenosové médium medzi mimozemšťanmi a ľuďmi. * Nuž, niet veľa dôvodov akceptovať Lillyho paranormálne alebo psychotické zábavky.

Napriek nedostatku riadne kontrolovaných pokusov je DAT na celom svete populárnym fenoménom, ktorý je doslova neregulovaný. Istá skupina, Upledger Foundation, spája svoj vlastný, špeciálny druh šarlatánstva - kraniosakrálnu terapiu - s DAT. Účtujú si 4500 dolárov za štvordňový program a pravdepodobne pritiahnu mnoho zúfalých rodičov, ktorí skočia na ich výzvu pre deti „s diagnózami od mozgovej obrny cez poškodenie mozgu až po poranenia chrbtice a chronické bolesti.“

Ak by neexistovalo toľko morských parkov a delfinárií, nebol by taký veľký záujem o DAT. Je naozaj ťažké odolať príťažlivosti týchto morských tvorov so zamrznutým úsmevom, ale ľudia prepadajú vážnemu sebaklamu, ak si myslia, že vedia, aké to je byť delfínom. V každom prípade, delfíny sú divé zvieratá a používať ich pre našu zábavu alebo si predstavovať, ako sa s nami majú dobre, je dosť neľudské a nesprávne. (Dr. Betsy Smithová, jedna z priekopníčok DAT pre autistické deti, zanechala svoj výskum s delfínmi v zajatí kvôli etickým dôvodom.)

Je dojímavé, že tak veľa ľudí reaguje emocionálne a stimulovane na plávanie s delfínmi, ale chce to poriadnu dávku ľahkovernosti domnievať sa, že tieto prekrásne tvory si želajú to isté ako my: naše dobré zdravie a pohodu.

Ďalšie čítanie

· Therapeutic & Other Hoaxes: How They Hurt People

· Why Bogus Therapies Often Seem to Work by Barry L. Beyerstein

· Social and judgmental biases that make inert treatments seem to work. by Barry L. Beyerstein

· Marine mammals and disease

· AquaThought Foundation

· Cetacean Society International Whales Alive! Vol. VII No. 2 April 1998 What About Dolphin Assisted Therapy? by William Rossiter, CSI President

· Upledger Foundation

· The Upledger Institute

· James Randi on John Upledger

· DAT.com

· Dolphin healing

· Antonioli, Christian and Michael A. Reveley. "Randomised controlled trial of animal facilitated therapy with dolphins in the treatment of depression." British Medical Journal, November 26, 2005.

· Brensing, Karsten. (2005). Expert Statement on "Swim With The Dolphin Programs And Dolphin-Assisted Therapy."

· Brensing, Karsten, K. Linke, and D.Todt. (2003). "Can dolphins heal by ultrasound?" Journal of Theoretical Biology, 225 (1): 99-105.

· Buck, C. D., and J. P. Schroeder. (1990). "Public Health Significance of Marine Mammal Diseases," in Handbook of Marine Mammal Medicine: Health, Disease, and Rehabilitation, ed. L.A. Dierauf, pp. 163-173, CRC Press, Cleveland, OH.

· Frohoff, T. G. and J. M. Packard. (1995). "Interactions between humans and free-ranging and captive bottlenose dolphins." Anthrozoös 8(1):44-54.

· Humphries,Tracy L. Ph.D. (2003). "Effectiveness of Dolphin-Assisted Therapy as a Behavioral Intervention for Young Children with Disabilities"

· Lilienfeld, S., Lynn, S., & Lohr, J. (2002). Science and pseudoscience in clinical psychology. New York: Guilford Press.

· Lilly, John. (1996). The Scientist: A Metaphysical Autobiography. Ronan Publishing.

· Marino, L. and S. Lilienfeld (1998). "Dolphin-assisted therapy: flawed data, flawed conclusions." Anthrozoos, 11(4), 194-200.

· Samuels A. and T. Spradlin.(1995). "Quantitative behavioural study of bottlenose dolphins in swim-with-dolphin programs in the United States." Marine Mammal Science 11(4):520-544.

· Smith, Betsy A. (1996). Dolphin Assisted Therapy. Tokyo: Kodansha Publishers.

· Webster, L. S., D. T. Neil, and C. A. Madden. (1998). "Dolphin-initiated inter- and intra-specific contact and aggression during provisioning at Tangalooma." Special Topic report, Department of Geographical Sciences and Planning and School of Marine Science, The University of Queensland

The Skeptic's Dictionary