2006

Syndróm pravoverného

Potreba veriť vo falošné zázraky niekedy prekračuje nielen logiku ale očividne aj zdravý rozum.

  --The Rev. Canon William V. Rauscher

Syndróm pravého veriaceho si zasluhuje vedecký výskum. Čo to je, čo ženie osobu, napriek všetkej logike, aby verila neuveriteľnému. Ako sa môže inak duševne zdravý jedinec natoľko ponoriť do fantázie, do hochštaplerstva, ktorému verí aj po tom, čo je pravda vynesená na denné svetlo, ba verí tomu ešte pevnejšie?

  --M. Lamar Keene

Syndróm pravoverného je výraz, ktorý opuncoval M. Lamar Keene, keď chcel opísať zjavnú kognitívnu poruchu charakterizovanú tým, že niekto verí v pravosť paranormálnych alebo nadprirodzených javov aj po tom, čo mu boli predložené nezvratné dôkazy o tom, že tento jav bol len podvodným divadlom. Keene je reformovaný falošný psychotronik, ktorý odhalil náboženské machinácie – očividne bez veľkého účinku. Falošných liečiteľovi viery, psychotronikov, kanálistov, televanjelických zázračných pracovníkov atď. je viac ako kedy predtým.

Keene sa domnieva, že “syndróm pravého veriaceho je tá najskvelejšia vec, ktorá funguje v prospech podvodníkov, pretože žiadne množstvo logiky nedokáže otriasť vierou vedome založenou na lži.” To, že tí, ktorí trpia na tento syndróm, vedome klamú sebe samým sa však zdá sotva pravdepodobné. Azda z pohľadu podvodníka a srandistu, človek, ktorému povedali pravdu ale ktorý vám naďalej verí, zdá sa, musí vedieť, že ide o lož. A predsa, tento druh sebaklamu nemusí nevyhnutne obsahovať klamať seba samého. Klamať seba samého by si vyžadovalo pripustiť, že niekto verí niečomu, o čo vie, že to tak nie je. A to sa nezdá byť logické. Nikto nemôže neveriť alebo veriť niečomu, čo vie. (Veriť je niečo iné ako veriť v niečo, čo je skôr vec dôvery ako viery.) Veriť alebo neveriť  obsahuje možnosť omylu, vedomosť predpokladá, že chyba je za hranicou rozumnej pravdepodobnosti. Môžem mať nezvratný dôkaz, že “psychotronik” je podvodník, a predsa môžem veriť, že paranormálne javy sa môžu vyskytnúť. Môžem v takom prípade klamať seba samého, ale nemyslím si, že je správne povedať, že klamem sebe samému. Je možné, že tí, čo trpia na syndróm pravého veriaceho, jednoducho neveria, že váha dôkazov pred nimi odhaľujúca podvod, je dostatočná na to, aby prevážila všetky tie mnohé prípady podporných dôkazov z minulosit. Skutočnosť, že podporné dôkazy boli väčšinou poskytnuté tou istou osobou, ktorá sa ukázala ako podvodník, je popretá. Vždy je nádej, že bez ohľadu na to, koľko podvodov bolo odhalených, aspoň jeden zo zážitkov mohol byť pravý. Nikto nemôže dokázať, že všetky psychotronické “zázraky” sú podvodmi, preto, pravý veriaci môže mať celkom dobrý dôvod, že má právo držať túto nádej nažive. Takéto myslenie nie je celkom nelogické, hoci sa môže javiť patologické tomu, kto pripúšťa podvod.

Nezdá sa byť ľahké vysvetliť, prečo pravoverný ďalej verí, t.j. dôveruje psychotronikovi, keď tento už svoj podvod pripustil. Dôverovať niekomu, kto sa prizná, že je klamár a podvodník, je iracionálne a podvodníkovi sa taký človek musí javiť ako blázon. Niektorí z nich naozaj môžu byť bláznami, ale iní sa možno klamú tým, že predpokladajú, že osoba môže mať psychické schopnosti, aj keď o tom nevie. A tak je možné neveriť v niekoho psychické schopnosti a predsa v skutočnosti vlastniť paranormálne sily. Práve tak, ako sú ľudia, ktorí si myslia, že majú nadprirodzené schopnosti, hoci ich v skutočnosti nemajú, tak existujú ľudia, ktorí takéto schopnosti majú, len si to nemyslia.

V každom prípade, existujú dva typy pravoverných, hoci spolu úzko súvisia. Jedným je typ, ktorý mal na mysli Keene, čiže typ osoby, ktorá verí v paranormálne alebo nadprirodzené veci aj navzdory dôkazom. Ich viera je neotrasiteľná ešte aj zoči-voči jednoznačným dôkazom svedčiacim o opaku, napr. tí, ktorí odmietli prestať veriť v „Carlosa“, keď bol podvod odhalený. Keeneho príklady sú poväčšinou príkladmi ľudí, ktorí tak zúfalo chcú komunikovať s mŕtvymi, že žiadné exposé podvodných médií (alebo kanálistov, channelers) nemôže otriasť ich vierou v spiritualizmus (alebo kanálovanie). Druhým typom je typ opísaný Ericom Hofferom v jeho knihe The True Believer. Tento typ osoby je iracionálne posadnutá príčinou ako sú vraždiaci doktori, ktorí vykonávajú interupciu alebo posadnutí guru ako je Jim Jones.

Syndróm pravoverného môže byť príčinou popularity Uriho Gellera, Sai Babu alebo Jamesa Van Praagha, ale tento výraz nám nepomôže pochopiť, prečo ľudia veria v nadprirodzené schopnosti takýchto kreatúr, a to aj napriek zdrcujúcim dôkazom, že ide o podvodníkov, ktorí sa živia tým, že oberajú ľudí o značné sumy peňazí. Pretože podľa definície sú tí, ktorí sú postihnutí syndrómom pravoverných, iracionálne oddaní svojej viere, nemá žiadny zmysel hádať sa s nimi. Dôkazy a logické argumenty pre nich nič neznamenajú. Takíto ľudia sú podľa definície v psychiatrickom zmysle slova pamätení: veria v niečo, čo nie je pravda a nie sú schopní nechať sa presvedčiť dôkazmi a argumentami, že v ich chápaní je chyba.

Celkom jasne, ak existuje vôbec nejaké vysvetlenie pre syndróm pravoverného, musí to byť v podobe uspokojenia emocionálnych potrieb. Ale prečo niektorí ľudia majú takú silnú emocionálnu potrebu veriť v nesmrteľnosť, rasovú alebo morálnu nadradenosť alebo dokonca, že najnovší výstrelok v manažmente musí byť prenasledovaný s evanjelickou horlivosťou, je zrejme nezodpovedateľné. Môže to súvisieť s pocitom neistoty. Eric Hoffer si to myslel. Povedal:

Čím menej je človek oprávnený vo svojom tvrdení o vlastnej výnimočnosti, tým viac je pripravený tvrdiť výnimočnosť aj pre svoj národ, svoje náboženstvo, svoju rasu alebo svoju svätú vec...

Je pravdepodobné, že človek sa stará o svoje veci vtedy, keď je o čo sa starať. Keď to tak nie je, prestane zaoberať svojimi vecami a začne sa starať o veci iných ľudí...

Fanatik je trvale neúplný a neistý. Nedokáže vyrobiť sebaistotu zo svojich individálnych zdrojov – zo svojho odmietnutého ja – ale nachádza ju iba vo vášnivom držaní sa akejkoľvek opory, čo sa mu ocitne v náručí. Toto vášnivé lipnutie je podstatou jeho slepej oddanosti a religiozity a vidí v ňom zdroj všetkej cnosti a sily... Poľahky vidí seba samého ako podporovateľa a obrancu svätej veci, ku ktorej lipne. A je pripravený obetovať svoj život.

Zdá sa, že Hoffer sa domnieval, že syndróm pravoverca nejako súvisí s túžbou vzdať sa všetkej osobnej zodpovednosti za svoje presvedčenia a činy: byť slobodný od slobody. Možno má Hoffer pravdu v mnohých tých vážnejších prípadoch, ale v mnohých menej dôležitých nejde o nič iné len o zbožné želanie.

Štúdia, ktorú urobili psychológovia Barry Singer a Victor Benassi na Kalifornskej štátnej univerzite v Long Beach, ilustruje vôľu veriť v paranormálne sily zoči-voči opačným faktom. Zavolali kúzelníka, Craiga Reynoldsa, aby predviedol niektoré svoje triky pred štyrmi úvodnými triedami psychológie. Dvom z tried nepovedali, že kúzelník predvedie zopár amatérskych kúzelníckych kúskov. Povedali im, že je to študent, ktorý tvrdí, že má paranormálne schopnosti. V týchto dvoch triedach psychológ vopred prehlásil, že neverí, že by študent alebo hocikto iný  mohol mať nejaké psychotronické schopnosti. V ďalších dvoch triedach študentom povedali, že kúzelník bol proste kúzelník. Singer a Benassi zistili, že asi dve tretiny študentov v oboch skupinách, verili, že Craig bol psychotronik. Prekvapení výskumníci zistili, že medzi „kúzelníckymi“ a „psychotronickými“ triedami nebol žiaden podstatný rozdiel. Potom urobili tú istú prezentáciu iným dvoch triedam, ktorým vyslovene povedali, že Craig nemá žiadne nadprirodzené schopnosti a že predvedie zopár trikov, pri ktorých sa bude tváriť, že číta myšlienky a demonštruje svoje paranormálne schopnosti. Napriek všetkému, po zhliadnutí jeho predstavenia si viac ako polovica študentov myslela, že Craig je naozaj psychotronik.

Singer a Benassi sa potom opýtali študentov, či si myslia, že aj kúzelníci by dokázali niečo také ako Craig. Väčšina študentov súhlasila s tým, že asi áno. Potom študentov požiadali, či by nechceli zmeniť svoj odhad Craigových paranormálnych schopností – vo svetle negatívnych údajov, ktoré poskytli oni sami. Pár ich tak urobilo, čím percento tých, čo verili v Craigove paranormálne schopnosti, pokleslo na 55. Vzápätí študentov požiadali, aby odhadli, koľkí z takzvaných psychotronikov sú v skutočnosti podvodníkmi predvádzajúcimi kúzelnícke triky. Všeobecná zhoda bola, že väčšina „psychotronikov“ sú podvodníci. Študentov opäť požiadali, či by nechceli zmeniť svoj odhad Craigových schopností. Znova, niekoľkí tak urobili, ale percento tých, ktorí stále verili v jeho paranormálne schopnosti, bolo stále ešte poriadnych 52.  [Benassi and Singer; Hofstadter]

U mnohých ľudí je ochota veriť niekedy väčšia ako schopnosť kriticky uvažovať o dôkazoch v prospech alebo proti viere.

Viď súvisiace položky o ad hoc hypotéze, cold reading, vzájomnom povzbudzovaní, konfirmačnej odchýlke, kontrolnej štúdii, Ockhamovej britve, post hoc chybnom závere, selektívnom myslení, sebaklame, subjektívnej validácii,  svedeckej výpovedi a zbožných želaniach.

Ďalšie čítanie

· The Battle for Your Mind by Dick Sutphen

· Willis Carto's Hate Network

· True Believers and Utter Madness (1995)

· Dale Beyerstein's book on Sai Baba

· Benassi, Victor and Barry Singer. "Fooling Some of the People All of the Time," The Skeptical Inquirer, Winter 1980/81.

· Hoffer, Eric. The True Believer : Thoughts on the Nature of Mass Movements (HarperCollins, 1989 reissue). $9.20

· Hofstadter, Douglas.  Metamagical Themas: Questing for the Essence of Mind and Pattern, (New York: Basic Books, 1985), chapter 5, "World Views in Collision: The Skeptical Inquirer versus the National Enquirer." $20.00 (Hofstadter reported on the Bennasi and Singer study in his monthly column for Scientific American in February 1982.)

· Keene, M. Lamar. The Psychic Mafia (Prometheus, 1997). $13.56

· Randi, James. The Faith Healers (Buffalo, N.Y.: Prometheus Books, 1987). $15.96

· Randi, James. The Truth about Uri Geller , (Buffalo, NY: Prometheus Books, 1982). $16.76

· Raymo, Chet. Skeptics and True Believers: The Exhilarating Connection Between Science and Religion (Walker & Co., 1998). $16.10 

 

The Skeptic's Dictionary

© copyright Robert Todd Carroll, Slovak translation © copyright Vladimír Luknár