Project Alpha

2006

Projekt Alpha

Projekt Alpha bol podfuk, ktorý zosnovali James Randi, Steve Shaw (tiež známy ako Banachek) a Mike Edwards v rokoch 1979-1983. Randi vyškolil dvoch mladých kúzelníkov — Banachek mal 18 a Edwards 17, keď sa projekt začal — ako predstierať paranormálne schopnosti pred skupinou serióznych vedcov. A oni dokázali klamať vedcov celé štyri roky, pričom podstúpili viac ako 160 hodín experimentov.

V roku 1979, James S. McDonnell, predseda predstavenstva spoločnosti McDonnell-Douglas Aircraft a oddaný stúpenec paranormálnych javov, dal Washingtonovej univerzite v St. Louis, Missouri, 500,000 dolárov na založenie McDonnellovho laboratória pre psychický výskum. Randi to videl ako príležitosť vyvrátiť sťažnosti mnohých parapsychológov, že pre nedostatok finančných prostriedkov nemôžu robiť skutočne kontrolované experimenty.

Randi sa domnieval, že finančné prostriedky bol ten najmenší z ich problémov. Podľa neho bola najväčšou prekážkou parapsychológie jej „značne pro-senzibilná úchylka.“ Táto úchylka zaslepuje výskumníkov pred mnohými chybami v ich prokotoloch, z ktorých takmer všetky sa týkajú ich naivity ohľadom schopností ľudí podvádzať a ich malých skúseností pri odhaľovaní podvodov. Niektorí parapsychológovia, ako Stanley Krippner, v tom čase prezident Parapsychologickej asociácie, súhlasil s Randim, že profesionálni kúzelníci by boli pre návrh, implementáciu a vyhodnotenie experimentov v parapsychológii veľmi užitoční a to najmä tam, kde by mohlo dochádzať k podvádzaniu— úmyselnému či neúmyselnému — zo strany skúšaných aj skúšajúcich. Ale mnohí parapsychológovia ignorovali Randiho, keďže podobnú kritiku boli zvyknutí ignorovať už viac ako stopäťdesiat rokov.

Randi vycvičil Banacheka a Edwadsa tak dobre, že z 300 uchádzačov boli iba oni dvaja vybratí ako predmet výskumu. Riaditeľom McDonnellovho laboratória bol profesor Peter R.Phillips, ktorý sa parapsychológiou zaoberal asi desať rokov. Pre tlač vyhlásil, že jeho laboratórium bude skúmať „psychokinetické ohýbanie kovu.“ Randi poslal Phillipsovi zoznam protokolov, či postupov (nazval ich „háčiky“), ktoré treba dodržať, aby sa zabránilo podvádzaniu. Jedna z vecí, na ktorú ho upozornil, bolo to, aby nedovolil testovaným osobám meniť počas experimentov dohodnutý postup, čo bola Randimu dobre známa prax u takzvaných médií. Tiež varoval, že rozmarné požiadavky testovaných môžu byť tiež spôsobom, ako zaviesť do pokusov také podmienky, ktoré by umožnili podvod. Randi tiež radil, aby bol počas experimentov prítomný aj profesionálny kúzelník a aby sa na vlastné náklady zúčastnil pozorovania. Phillips povedal Randimu, že si je celkom istý, že dokáže viesť experimenty aj bez jeho pomoci.

Randi píše:

Hoci som výslovne varoval Phillipsa, aby počas testov nedovolil viac ako jeden testovací predmet (napr. lyžičku alebo kľúč), stoly v laboratóriu boli doslova plné predmetov. Vzorky neboli trvale označene, namiesto toho mali na sebe pripevnené papierové visačky na špagátikoch. Banachek a Edwards zistili, že je veľmi ľahké vymeniť visačky po tom, čo boli predmety presne zmerané a tým vyvolali ilúziu, že predmet, s ktorým sa narábalo úplne bežným spôsobom, zrazu zostal deformovaný. (Randi: 1983a).

Phillips a jeho laboratórni pomocníci boli nielen presvedčení, že chlapci mali parapsychologické schopnosti, ale považovali tiež svoju prácu za objaviteľskú. V roku 1981 vzali videopásku Banachek/Edwardsových seáns na stretnutie Parapsychologickej asociácie. Ich kolegovia sa vraj na videu dobre zabávali a upozornili na početné slabé miesta v ich testovacích protokoloch.

Čoskoro po tom začali ľudia od McDonnella zavádzať protokoly, ktoré navrhol Randi. Takmer okamžite zistili, že chlapci akosi stratili zo svojich schopností vyrábať paranormálne javy. Práve v tomto bode chlapcov odvolali a Randi zverejnil celý podvod. Toto je Randiho pohľad na projekt, keď sa skončil bol nasledovný:

„Ak projekt Alpha viedol k tomu, že parapsychológovia (skutoční parapsychológovia) sa prebudili k skutočnosti, že sa naozaj nechajú oklamať, buď objektami svojho skúmania alebo sebou samými, ako výsledok svojho presvedčenia a svojho nedostatku expertízy v ľudskom podvádzaní, tak potom splnil svoj účel. Tí, ktorí sa nechali nachytať, si to zaslúžili, tým, ktorí do pasce nespadli, treba zatlieskať“ (Randi: 1983b).

O dvadsať rokov neskôr poznamenáva: „Účinok Projektu Alpha netrval dlho“ (osobná korešpondencia). Myslím, že tým mal na mysli, že toto jeho exposé, podobne ako mnohé iné predtým, malo veľmi malý dopad na parapsychologickú komunitu. Namiesto toho, aby poďakovali skeptikom za živú demonštráciu toho, ako ľahké je oklamať aj veľmi inteligentných a dobre cvičených profesionálov, ignorujú ich. Alebo ešte horšie, obviňujú ich z „urážlivej nedôverčivosti.“

Niektorí si myslia, že Projekt Alpha bol neetický. Ja si to nemyslím. Experiment možno oklamal a zahanbil niektorých ľudí, ale to nebol jeho cieľ. Bol to sociálny experiment, ktorý bolo treba urobiť, aby bolo možné demonštrovať obvinenie, ktoré skeptici robili už viac ako 150 rokov. Parapsychológovia, bez ohľadu na to, ako inteligentní alebo vzdelaní vo vede, sú náchylní na podvod a sebaklam. To je jasné už minimálne od prvého experimentu Spoločnosťou pre výskum senzibilov z roku 1882.

V tom roku, Sir William Fletcher Barrett, profesor na fyziky na Royal College of Science v Dubline, spolu so svojimi priateľmi vrátane filozofa z Cambridge Henryho Sidgwicka, založil Spoločnosť pre výskum senzibilov (SPR). Cieľom spoločnosti, aspoň zčasti, podľa Sidgwicka bolo:

„Priviesť oponenta do pozície, kedy bude donútený buď priznať, že jav je nevysvetliteľný, aspoň podľa neho, alebo obviniť vyšetrovateľov z klamstva alebo podvodu alebo zo slepoty alebo zábudlivosti nekompatibilnej so žiadnou z intelektuálnych podmienok s výnimkou úplneho idiotizmu.“

Už prvý vedecký experiment SPR by asi primäl Sidgwicka zahryznúť si do jazyka.

Prvú štúdiu SPR viedol Barrett. Išlo o štyri dospievajúce dcéry istého duchovného a o jednu slúžku, ktoré tvrdili, že dokážu spolu komunikovať telepaticky. Urobil s dievčatami sériu pokusov a prišiel s tým, že pravdepodobnosť, že by boli schopné správne hádať, „je viac ako milión k jednej.“ Pravdepodobnosť, že by správne uhádli päť kariet za sebou, je „viac ako 142 miliónov ku jednej“ a uhádnutie ôsmich mien za sebou by bolo ešte „nevypočítateľnejšie viac“ (Christopher 1970: 10). Svedkami telepatických schopností Creeryho dievčat a slúžky Jane Deanovej boli potom ďalší počestní a vysoko vzdelaní ľudia. Všetci vedci sa zhodli na tom, že nešlo o žiadne triky. Ako to vedeli? Starostlivo hľadali všetky náznaky trikov, ale žiadne nenašli!

Skeptik by sa mohol opýtať: aká sú šance, že deti, hoci z domu duchovného, môžu oklamať veľmi inteligentných vedcov? Odpoveď znie: šance sú veľmi dobré. Vedci boli takmer okamžite zkritizovaní za to, že sa nechali dobehnúť trikmi, ktoré by dokázal hocijaký kúzelník. Nejaký čas trvalo, kým sa to celé upokojilo, ale napokon si experimentátori uvedomili, že z nejakého čudného dôvodu ľudské tvory radi klamú jeden druhého. Na komunikáciu používajú celú škálu neverbálnych signálov, vďaka ktorým môžu vyzerať, ako keby komunikovali telepaticky. Používajú pohľady (napríklad, hore, dolu, doľava, doprava pre štyri sady kariet), kašeľ, stonanie, zívanie a zvuky vydávané obuvou. Iní podvodníci používajú Morseove kódy s mincami a rôzne iné triky známe kúzelníkom. Niekedy majú aj gestá smerom k rôznym častiam tela predurčený význam.

Prtiom Barrett a jeho kolegovia sa snažili dávať pozor na možné podvádzanie a vopred nevylučovali ani netelepatické vysvetlenia pre to, čo pozorovali. Ich experimenty opisuje Susan Blackmorová:

„Obyčajne si niekto zvolil meno alebo hraciu kartu alebo známy predmet v domácnosti a dievčatá očividne dokázali uhádnuť, takmer vždy správne, čo bolo zvolené. Autori uvažovali o čítaní z pohybov a neuvedomelého navádzania a prišli k záveru, že nemohli byť príčinou takýchto pôsobivých výsledkov. Je zaujímavé, že hneď na začiatku upozorňujú na to, že slovo „čítanie myšlienok“ bolo použité len ako „obľúbený a provizórny opis a že v žiadnom prípade nemalo vylúčiť vysvetlenie spočívajúce na fyzickom základe“ (Barrett el al. 1882, p. 33).

Takže sa to začalo dobre, so snahou vylúčiť očividné omyly, mal to byť nezaujatý pokus otestovať či jav skutočne existuje a pritom byť otvorený aj iným možným teóriam. Ale mal by som dodať... že ten pokus bol živený nádejou, že jav by sa mal potvrdiť ako skutočný a vyžiadal by si, povedané ich slovami, „modifikáciu tohto všeobecného pohľadu na vzťah mysle k hmote, ku ktorej moderná veda dlho gravitovala“ (Barrett et al. 1882, p. 34).

Týmto dosť inteligentným ľuďom trvalo šesť rokov, kým odhalili triky dievčat. Kým jedna skupina vedcov preverovala skupinu Creeryových, iná zo SRP skúmala neuveriteľné telepatické výkony 19-ročného zabávača menom George A. Smith a jeho partnera v klamaní, Douglasa Blackburna. Smith sa stal tajomníkom SRP (Christopher 1970) a keby Blackburn napokon nepublikoval sériu článkov vysvetľujúcich, ako dobehli vedcov, svet by sa možno nikdy nedozvedel detaily ich trikov (Gardner 1992). Skoré vedecké štúdie demonštrujú naivitu experimentov a potrebu expertov na neverbálnu komunikáciu a majstrov ilúzie, teda kúzelníkov alebo eskamotérov, pri zostavovaní presných podmienok testov, aby sa zabránilo podvádzaniu.

Bohužiaľ, poučenie z Creeryho dievčat a zo Smith-Blackburnovho podvodu sa za posledných 150 rokov k väčšine výskumníkov paranormálnych javov akosi nedostalo a tým sa potrebnejším bol aj Projekt Alpha.

Viď tiež podvod s Carlosom, Experiment Soal-Goldney a podvod Steva Terbota.

Ďalšie čítanie

· Fraudy a podvody

· Položka o Projekte Alpha vo Wikipedii

· Austin Cline Projekte Alpha

· Poznámky Jima Lipparda o Projekte Alpha}

· Barrett, W. F., E. Gurney, and F. W. H. Myers. 1882. Proceeding of the Society for Psychical Research. 1, 13-34.

· Blackmore, Susan. 1987. Do we need a new psychical research? Journal of the Society for Psychical Research, 55, 49-59.

· Christopher, Milbourne (1970). ESP, Seers & Psychics. Thomas Y. Crowell Co.

· Gardner, Martin. 1992. On the Wild Side. Prometheus Books.

· Randi, James (1983a). “The Project Alpha Experiment: Part one: The First Two Years,” Skeptical Inquirer. Summer.

· Randi, James (1983b). “The Project Alpha Experiment: Part two: Beyond the Laboratory,” Skeptical Inquirer. Fall.

· Randi, James (1982). Flim-Flam! Psychics, ESP, Unicorns, and Other Delusions. Prometheus Books.

The Skeptic's Dictionary