Lysenkizmus bola istá epizóda v ruskej vede, v ktorej hlavnú úlohu zohral nevedecký, roľnícky šľachtiteľ, ktorý sa volal Trofim Denisovič Lysenko (1898-1976). Lysenko bol vedúcim predstaviteľom mičurinizmu v leninsko-stalinských rokoch. I.V. Mičurin bol zástancom lamarckizmu. Lamarck bol francúzsky vedec z 18.storočia, ktorý obhajoval teóriu o evolúcii dávno pred Darwinom. Jeho teóriu však vedci zaoberajúci sa evolúciou v prírode odmietli, pretože nie je ani zďaleka taká výrečná ako evolúcia pomocou prírodného výberu.
Podľa Lamarcka dochádza k evolúcii preto, lebo organizmy dokážu zdediť črty, ktoré nadobudli ich predchodcovia. Napríklad, žirafy sa nachádzajú v meniacom sa prostredí, kde môžu prežiť len požieraním listov vysoko na stromoch. A tak naťahujú krk, aby dočiahli listy a toto naťahovanie a túžba naťahovať sa sa (nejako) prenáša na ich potomstvo. Výsledkom je živočíšny druh, u ktorého sa pôvodne krátky krk vyvinul na dlhý.
Teória prírodného výberu vysvetľuje dlhé krky žiráf ako výsledok pôsobenia prírody, ktorá umožnila druhom kŕmiť sa listami, ktoré rastú vysoko na stromoch, namiesto toho, aby sa pásli tak, ako to robia krátkonohé, krátkokrké zvieratá. Nebolo to žiadne cielené správanie, ktoré by bolo odozvou na prostredie a ktoré by sa potom prenieslo na ďalšie generácie. Proste tam bolo prostredie, v ktorom boli stromy s listami vysoko a ktoré bolo uprednostňovaným zdrojom potravy pre dlhokrké, dlhonohé zvieratá, ako sú žirafy. V skutočnosti, podľa teórie prírodného výberu, ak by to bol jediný dostupný zdroj potravy, boli by mohli prežiť iba zvieratá s dlhými krkmi alebo tie, ktoré sa vedeli šplhať alebo lietať. Všetky ostatné by vyhynuli. Podľa teórie prírodného výberu tu neexistuje žiadny plán, ani Božský ani iný. Okrem toho, niet nič zvláštneho na tom, že druh prežil. Prežitie len tých najlepšie prispôsobených znamená iba to, že tí, čo prežili, boli najlepšie prispôsobení nič viac. Neznamená to, že tí, čo prežívajú, sú nadradení tým, čo neprežívajú. Prežili, pretože sa dokázali adaptovať na svoje prostredie, t.j. mali dlhé krky, keď existoval dobrý zdroj potravy ľahko dostupnej vysoko v stromoch a súčasne pre ich výšku neexistovali žiadne iné katastrofické nevýhody. Napríklad, ak by sa druh stal natoľko vysokým, že by sa nedokázal páriť, tak by vyhynul. Alebo, ak by bol jediný zdroj potravy dostupný vo výške náhodou obsahoval látku, ktorá by žirafy urobila neplodnými, žirafy by viac neexistovali bez ohľadu na to, ako veľmi by oni samé chceli byť plodné.
Lamarckizmus uprednostňujú tí, ktorý vidia vôľu ako primárnu silu života, napr. francúzsky filozof 20.storočia Henri Bergson. Darwinizmus, čiže prírodný výber, zasa nenávidia mnohí tí, ktorí veria, že všetko stvoril Boh a že všetko má svoj dôvod: fundamentalistickí teológovia sveta. Možno by si niekto myslel, že marxisti by mali dávať prednosť darwinizmu s jeho mechanistickým, materialistickým, deterministickým a necieleným konceptom prírodného výberu. Lamarckizmus sa zdá byť príťažlivejší pre zástancov podnikania a voľného trhu, pretože zdôrazňuje vôľu, úsilie, tvrdú prácu a možnosť voľby. Avšak Rusko a Sovietsky zväz neboli skutočnými marxistami. Zmenili diktatúru proletariátu na diktatúru profesionálneho diktátora (Lenin, potom Stalin). A ani po smrti Stalina sa to nezmenilo - na vrch sa dostalo diktátorstvo vodcov komunistickej strany, ktorí mali kontrolu nad všetkým, vrátane hospodárstva.
V každom prípade, Mičurinov pohľad na evolúciu našiel podporu vodcov strany v Sovietskom zväze. Keď celý zvyšok vedeckého sveta pokračoval v Mendelových myšlienkach a zakladal novú vedu o genetike, Rusko vyvíjalo úsilie zabrániť tejto novej vede, aby sa rozvíjala v Sovietskom zväze. A tak, kým zvyšok vedeckého sveta nemohol dokončiť proces pochopenia evolúcie bez genetiky, Sovietsky zväz využil svoju politickú silu, aby zaistil, že žiadny z jeho vedcov neobhajoval úlohu genetiky v evolúcii.
Bolo to vďaka Lysenkovi, že mnohí naozajstní vedci, ktorí boli genetikmi alebo ktorí odmietali lamarckizmus v prospech prírodného výberu, boli poslaní do gulagov alebo jednoducho zo ZSSR zmizli. Lysenko sa dostal k moci v roku 1948 na konferencii v Rusku, kde predniesol vášnivý príhovor, v ktorom označil Mendelove myšlienky za "reakčné a dekadentné" a vyhlásil podobných mysliteľov za "nepriateľov sovietskeho ľudu".(Gardner) Tiež vyhlásil, že jeho reč bola schválená Ústredným výborom komunistickej strany. Vedci sa buď začali moci podlizovať, píšúc otvorené listy, v ktorých priznávali svoj omyl a potvrdzovali múdrosť Strany, alebo boli prepustení. Niektorí boli poslaní do pracovných táborov. O iných už nikto nikdy nepočul.
Pod Lysenkovým vedením bola veda vedená nie podľa tých najpravdepodobnejších teórií, patrične podložených riadenými experimentami, ale želanou ideológioiu. Veda bola praktizovaná ako služba štátu, alebo presnejšie, služba ideológie. Následok bol predvídateľný: došlo k notorickému zhoršovaniu stavu sovietskej biológie.
Mohlo by sa niečo podobné stať v Spojených štátoch? Nuž niektorí by mohli tvrdiť, že k tomu už došlo. V prvom rade, existuje hnutie kreacionistov, ktoré sa snažilo a na istý čas aj úspešne, zakázať výučbu evolúcie vo verejných školách. S Duane Gishom v čele, kto vie, čo by sa stalo, ak by sa Pat Robertson bol stal prezidentom Spojených štátov a Jerry Falwell jeho tajomníkom pre vzdelanie. A potom, tu v Amerike, samozrejme, máme niekoľko dobre známych a dobre financovaných vedcov, ktorí, ako sa zdá, tiež robia vedu v službách ideológie: nie ideológie fundamentálneho kresťanstva ale ideológie rasovej nadradenosti. Lysenko boli proti používaniu štatistiky, ale keby bol dostatočne bystrý na to, aby videl, aká užitočná môže byť štatistika v službách ideológie, asi by bol zmenil názor. Keby bol videl, čo urobili J.Philippe Rushton, Arthur Jensen, Richard Lynn, Richard Herrnstein alebo Charles Murray so štatistickými údajmi, aby podporili svoju ideológiu o rasovej nadradenosti, Lysenko by bol možno vytvoril oddelenie Vrchnej sovietskej štatistiky a mágiou čísel dokázal nadradenosť lamarckizmu nad prírodným výberom a genetikou. Lebo títo pseudo-odborníci na spoločenské vedy nepoznali žiadnu štatistickú koreláciu, ktorú by nedokázali premeniť na kauzálnu tvrdiac, že potvrdzuje ich rasistickú ideológiu. Lysenko by bol možno so svojou mičurinsko-lamarckistickou ideológiou urobil to isté.
Ďalšie čítanie
· Extract from Marxism and the Philosophy of Science: A Critical History by Helena Sheehan
· Getting Started on Lysenkoism by Robert M. Young
· The Present Danger To Science and Society by Frederick Seitz
· Skeptic Magazine Interview With Robert Sternberg on The Bell Curve
· Gardner, Martin. "Lysenkoism," ch. 12 in Fads and Fallacies in the Name of Science (New York: Dover Books, 1957).
· Levins, Richard and Richard Lewontin. "Lysenkoism," in The Dialectical Biologist (Boston: Harvard University Press, 1985).
