Oddelenie vedomia od tela, čo človeku umožňuje cestovať na krátke alebo dlhé vzdialenosti bez toho, že by bolo telo "pri tom". Oddelené vedomie dokáže vnímať fyzickú realitu. Dvoma druhmi mimotelovej skúsenosti sú - zážitok z blízkej smrti a zážitky z cestovania vesmírom. Pri tom prvom sa osoba, ktorá nie je pri vedomí, vznáša nad svojim vlastným telom a vníma, čo sa deje počas operácie alebo počas toho, ako záchrancovia bojujú o jej život. Pri tom druhom, osoba navštívi Jupiter alebo iné galaxie.
Dvaja vedci, ktorí spopularizovali túto modernú variantu metafyzického dualizmu, sú Elizabeth Kübler-Rossovová a Raymond Moody. Prvá je známa svojou prácou o smrti a umieraní. Druhý je psychiatrom s doktorátom filozofie, ktorého obľubeným označením, ako sa zdá, je "parapsychológ". Napísal na túto tému minimálne štyri knihy. Sú väčšinou založené na voľnej interpretácii svedectiev a príhod doktorov, sestier a pacientov. Charakteristickou vlastnosťou Moodyho kníh je očividné vynechávanie prípadov, ktoré nezapadajú do jeho hypotézy. Dokonca napísal knihu o Elvisovi Presleym. Kübler-Rossová tvrdí, že je možné mať sex s duchmi mŕtveho. Inými populárnymi vyšetrovateľmi MTS sú Dr.Puthoff a Dr.Targ zo Stanfordovho výskumného ústavu (nesúvisí so Standfordskou univerzitou) a Dr.Charles Tart, psychológ, ktorý odišiel z Kalifornskej univerzity v Davise a teraz je členom zboru na Ústave transpersonálnej psychológie. Toto trio robí aj výskum o ESP (1).
Podľa astrálnej projekcie (2) máme veriť, že a) vedomie je od tela oddelená entita a môže existovať bez nášho tela., prinajmenšom na niekoľko krátkych chvíľ, a b) že mimotelové vedomie môže "vidieť", "počuť" a "cítiť" a predpokladám, že aj čuchať. Predstava, že telo a myseľ sú oddelené entity a môžu existovať oddelene, je základom pre tradičný pohľad Západu na nesmrteľnosť duše. Podľa tohto tradičného pohľadu musíte zomrieť, až potom môže vaša duša putovať. Ale aj potom sú ciele cesty dosť obmedzené: nebo alebo peklo a nemáte si ani možnosť vybrať! New Age pohľad vám teda dovolí vybrať si, kam chcete ísť a nemusíte kvôli tomu ani zomrieť. To je skutočne výhra!
Avšak predstavte si, čo by sa stalo, keby sa tisíce duší vydalo na hviezdnu cestu a prišlo naspäť do nesprávnych tiel. Pomyslíte si, nuž, chyby sa občas stávajú. Mohli by sme predpokladať, že by sa nejaké duše stratili a nikdy nenašli cestu do svojich tiel. Tak by sa potulovalo alebo niekde povaľovalo aspoň zopár bezduchých tiel, opustené svojimi dušami ako nepotrebná batožina. Malo by potom existovať aj zopár popletených duší, ktoré nevedia, koho sú, pretože sú v nesprávnom tele. Ak by bol dualizmus skutočný, mohli by sme predpokladať, že by všade boli mysle bez svojich tiel!
Zdá sa mi samozrejmé, že keď hocičo vnímam, je to preto, že mám telesné zmysly (zrak, sluch, atď), ktoré sú stimulované fyzikálnymi javmi (elektromagnetické žiarenie, vibrujúci vzduch atď.) Podľa dualistov je to však moja myseľ, ktorá v skutočnosti realizuje toto vnímanie. Moje telo je nadbytočné. Descartes, často označovaný za otca modernej filozofie, si myslel, že tento bod dokázal vo svojich Metafytických meditáciách. Tam žiada čitateľa, aby pozorne sledoval nasledovný experiment. Predstavte si kúsok čerstvého včelieho vosku, píše. Všimnite si jeho vôňu, textúru, veľkosť a tvar. Napichnite ho a počúvajte tupý zvuk, ktorý vydáva, ochutnajte stopy po sladkom mede. A teraz si predstavte, že sa vosk spáli. Teraz vyzerá, vonia, chutí, zneje inak a je iný na hmat. Inými slovami, každý kúsok vnemových dát vám vraví, že je to iný predmet. A predsa vy viete, že to nie je iný predmet, je to ten istý predmet s celkom iným vzhľadom. Viete, že podstata vosku zostáva aj po premene jeho vlastností. Ako to viete? Nie prostredníctvom svojich zmyslov, pretože tie vám povedia, že to nie je ten istý vosk. Viete to prostredníctvom svojej mysle. Tým pádom vaše poznanie materiálnych látok nepochádza z vašich zmyslov, ale z vašej nemateriálnej mysle.
Hlavný problém tohto Descartovho argumentu je v tom, že sa sústreďuje na myšlienky esencie a substancie. To sú nadbytočné koncepty. Všetko možno vysvetliť rovnako dobre aj bez predpokladu, že za každým vnemom fyzického predmetu je substancia nazývaná myseľ a substancia nazývaná telo. Je Descartov vosk tým istým voskom po tom, čo sa spálil? Je vajce tou istou látkou po tom, čo sa vajce uvarí? Čo získame, ak predpokladáme, že existuje nejaká esencia (podstata) vajca, ktorá zostane tým istým aj po uvarení? Ako sa esencia vajcia líši od fyzických vlastností vajca? Prečo predpokladať, že skutočné vajce je esencia ponímaná len mysľou?
Podobne, prečo predpokladať, že okrem toho, že vidíme červenú loptu, počujeme ohromný hluk, cítime vietor na tvári, voniame variacu sa kapustu atď, existuje aj nehmotná substancia, to jest myseľ, ktorá v skutočnosti robí to počutie, cit, privoniavanie atď. A telo, vrátane mozgu, je len prostriedkom nejako pumpujúcim údaje do mysle? Jedným z nepríjemných aspektov dualizmu je to, že sa snaží vysvetliť, ako je možné, aby priestorová entita interagovala s nepriestorovou entitou. Ako sa myseľ spája s telom, ak sú odlišnými substanciami? Ako môže fyzické mať vplyv na nefyzické a naopak? (Descartes nedokázal vysvetliť, ako je možná interakcia mysle a tela, ale tvrdil, že vie, kde k tomu dochádza: v epifýze.)
Mohli by sme sa opýtať, ak majú dualisti pravdu, prečo si vedomie za normálnych okolností vyžaduje asistenciu zmyslových orgánov. Podľa tejto teórie sa telo stáva nadbytočnou entitou. Ak by bolo možné oddeliť ducha od tela, prečo by vôbec mala prísť duša naspäť? Ak si môže celkom dobre vystačiť aj sama bez svojho telesného väzenia (ako nazýval telo Platón), prečo sa nevydať von po svojom a zostať tam?
Napokon, na cestovaní, pri ktorom telo zostáva doma, nie je nič mystického alebo záhadného. Väčšina ľudí na planéte to robí každú noc, keď ide spať a sníva. Mnohí z nás snívajú s otvorenými očami o cudzích a exotických miestach. Niektorí ľudia to robia, keď si berú niektoré druhy liekov alebo drog. Niektorým ľuďom sa to stáva, keď majú mozgové poruchy.
James Randi uvádza príklad dvoch vedcov z Výskumného ústavu na Stanforde, Dr.Russella Targa a Dr.Harolda Puthoffa, ktorí pozitívne porovnali nálezy výskumných kozmických sond Mariner 10 a Pioneer 10 s "nálezmi" Ingo Swanna a Harolda Shermana, ktorí tvrdili, že pri svojich "hviezdnych výletoch (duše)" ešte pred vypustením spomínaných sond, navštívili Merkúr a Jupiter. Títo vedci povedali, že objavili vzrušujúce podobnosti medzi tým, čo opisovali Swann so Shermanom a tým, čo priniesli sondy. Navrhli, aby sa tieto objavy kozmických cestovateľov skúmali podrobnejšie. Isaac Asimov si zapísal tvrdenia cestovateľov a porovnal ich s tým, čo bolo známe z výskumu sond. Asimov prišiel k záveru, že 46% ich tvrdení je nesprávnych. Iba jedno zo 65 tvrdení ohodnotil ako fakt, ktorý nebol zrejmý ani ho nebolo možno získať z referenčnej literatúry.
Vedcov neodradila ani skutočnosť, že Swann tvrdil, že počas svojej kozmickej cesty na Jupiter videl 8 tisíc metrov vysoké pohorie, aj keď je známe, že tam nič také nie je. Ťažko si predstaviť, prečo niekto mal veriť takýmto tvrdeniam. Ak by som vám povedal, že som bol vo vašom rodnom meste a že som tam videl 8 tisíc metrovú horu a vy by ste vedeli, že tam žiadna hora nie je, verili by ste, že som tam naozaj bol? A to napriek tomu, že som správne poznamenal, že tam je rieka, ktorá občas spôsobuje záplavy? Mimochodom Swann teraz tvrdí, že jeho kozmické cestovanie bolo také rýchle, že možno nevidel Jupiter ale nejakú inú planétu v inej slnečnej sústave! Takže skutočne tam niekde taká veľká hora je!
Napriek tvrdeniam parapsychológov niet žiadneho fyzického dôkazu, ktorý by podporil tvrdenie, že niekto dokáže vystreliť svoju myseľ alebo dušu alebo psyché alebo čokoľvek podobné niekam inam, na túto alebo nejakú inú planétu. Jediné, čo máme, sú svedectvá. Ako inak by to mohlo byť? Skutočnou otázkou pre psychológov je, prečo sa stáva, že ak sú dve rovnako inteligentné a vzdelané skupiny, každá vyzbrojená nositeľmi doktorátov a Nobelových cien, čiže skupiny skeptikov a veriacich, konfrontované s rovnakými dôkazmi, tak každá z nich reaguje celkom inak. Skeptici sa smejú nad tvrdeniami svedkov paranormálnych javov a považujú veriacich za naivných, dôverčivých a bláznivých, riadených viac zbožným želaním a sebaklamom ako kritickým myslením. Veriaci si zase myslia, že skeptici sú zaujatí, "profesionálni ohovárači", ktorých skôr poháňa vlastná zadubenosť a utkvelé predstavy ako kritické myslenie.
Na záver by sme mali poznamenať, že puristi rozlišujú medzi astrálnou projekciou a OBE (3). To prvé hlása Madam Blavatsky, ktorá tvrdí, že existujú rôzne telá, z ktorých jedno je tzv. astrálne. Astrálne telo vníma namiesto telesných schránok iné astrálne telá. Takže, ak by sme mali byť presní, nie je to duša alebo vedomie, ktoré počas astrálnej projekcie odlietajú, ale akýsi druh tela. Toto telo, mimochodom, je to, ktoré má auru. Je tiež miestom vedomia a všeobecne sa opisuje tak, že je počas astrálnej projekcie stále spojené s telesnou schránkou pomocou nekonečne elastickej a veľmi jemnej striebornej šnúry, akýmsi druhom kozmickej Ariadninej nite.
1 - mimozmyslové vnímanie (extrasensory perception, esp) je vnímanie prebiehajúce nezávisle od známych zmyslových procesov, ako je zrak alebo sluch; 2 - voľne opísateľné ako - cestovanie duše po vesmíre; 3 - out-of-body experience (OBE) - mimotelové zážitky
Odporúčané čítanie:
· Jouni A. Smed's OBE-FAQ.
· Keith Augustine's essays
· The Astral Projection Home Page
· Blackmore, Susan J., Beyond the Body: an Investigation of Out-of-Body Experiences (London: Heinemann, 1982).
· Blackmore, Susan. Dying to Live: Near-Death Experiences (Buffalo, N.Y.: Prometheus Books, 1993). $18.17
· Grof Stanislav. Realms of the Human Unconscious: Observations from LSD Research (New York: Viking Press, 1975)
· Ryle, Gilbert. The Concept of Mind (Chicago: University of Chicago Press, 1984).
· Sacks, Oliver W. The Man Who Mistook His Wife for a Hat and Other Clinical Tales (New York: Harper Perennial Library, 1990).
· Sagan, Carl. Broca's Brain (New York: Random House, 1979), pp. 47-48.
· Siegel, Ronald K. Fire in the Brain : Clinical Tales of Hallucination (New York: Dutton, 1992).
